Úterý, 18 června, 2024

Predtým si ľudia boli bližší

V niektorých domoch žili susedia trochu ako rodina. Požičiavali si soľ alebo plech na pečenie, strážili si vzájomne deti a vôbec aj inak si vypomáhali. Ale hlavne sa schádzali a rozprávali sa. Dnes je tento jav už vzácnosťou. Jednoducho ľudia už k sebe nemajú tak blízko ako predtým.

Nedávno som sedela na balkóne, bolo krásne počasie a ja som si ho náležite užívala. Domy, kde žijem, obklopuje priestranstvo plné kvitnúcich kríkov a stromov, jednoducho oáza zelene. Sú to novostavby a ten vnútorný priestor je šikovne vymyslený, dá sa tam aj posedieť. A ako si tak užívam slniečka na teráske, začujem zdola známy hlas. Išlo o pani, ktorá býva vo vedľajšom vchode, a sme si navzájom sympatické. Aspoň si to myslím. Keď ide so psíkom von, vždy sa zastavíme na kus reči. A o to práve ide. Mala som hroznú chuť na ňu zavolať alebo rovno stretnúť dole a posedieť s ňou. Čo mi v tom zabránilo? Ostych alebo pocit, že budem obťažovať a že sa to jednoducho nerobí.

Napriek tomu som si pri tej príhode spomenula na svoje detstvo. Bývali sme vtedy v jednom činžiaku, ktorý tvoril menší komplex s takzvaným dvorom. Pravda, zeleň tam nebola žiadna, ale my deti sme sa tam vyšantili dostatočne. Pripomenula som si to hlavne preto, že naše mamy (nie všetky) si niekde zohnali lavičku a tam za pekných dní spoločne sedávali a klábosili. Z ich smiechu a dobrej nálady som pochopila, že toto „šmýkanie“, ako sme ho nazývali, má niečo do seba. Človek sa porozpráva, zhrnie televízne správy aj seriály, niekedy sa posťažuje na manžela, na deti a hneď je mu lepšie. Ľudia sa poznali, a keď niekomu došla soľ, bez ostychu zazvonil na susedku. My, deti, sme postupne dorastali, odchádzali na stredné školy, do sveta, ale tie ženské na tom dvore sedávali ďalej. Zdieľali spoločne úspechy a neúspechy svojich detí, určite tiež ohovorili tú, ktorá práve chýbala, a zaspomínali na tú, ktorá už bola na druhom brehu.

Rada sa pozerám okolo seba. Pozorujem ľudí, ich názory, činy, námety a nálady. A verte, že vo svojom „zrelom“ veku som už videla dosť. Vo svojom blogu pozorujem svet a život svojimi očami. Preto má názov „Tak to vidím ja!“ Svoje názory nikomu nevnucujem, skôr mi ide o to, aby sa aj iní nad nimi zamysleli. Čo človek, to iný pohľad. Ale tak to má predsa byť. „Nie je krajších rozprávok ako tie, ktoré píše sám život,“ povedal Hans Christian Andersen. A mne nezostáva nič iné, len súhlasiť.

Onedlho som do svojho rodiska zavítala a jednoducho mi to nedalo a nakukla som aj do toho skoršieho zákulisia. Nie, že by som očakávala, že tam naše mamy ešte sedia (ani jedna už nežije), ale predpokladala som, že majú svoje nasledovníčky. Nie nie, nemajú. Dvor zel prázdnotou, lavička kamsi zmizla, šnúry na bielizeň odvial čas, len tie staré klopadlá na koberce stáli ďalej, bez toho, aby dnes niekto vedel, na čo slúžila.

Aj v rodinách to vtedy bolo inak. Rodiny sa navštevovali, pomáhali si a poznali svoje problémy aj radosti, jednoducho držali viac pri sebe. Nebudete mi veriť, ale nebolo to vôbec zlé. Moja rodina žila v rôznych kútoch republiky a tak sme často cestovali. Strejdovia a tety rozprávali a my deti ani nedutali, aké historky a rodinné tajomstvá sme sa dozvedeli. Niektoré boli zábavné, iné smutné, iné priam hrôzostrašné. Osudy niektorých členov rodiny boli tak pohnuté, že sa im nevyrovnal žiadny mnou do tej doby prečítaný román. Niekto utiekol v roku 1948 za hranice, iného na tých hraniciach za dramatických okolností chytili. Ďalšiemu zobrali pole a skončil v uránových baniach, teta Mára bola slobodnou matkou a čierna ovca rodiny, Julča sa na konci vojny zamilovala do Rusa a utiekla s ním do Ruska. A tak by som mohla pokračovať.

Asi by to všetko dávno upadlo do zabudnutia alebo zostalo v mojich spomienkach ďaleko zasunuté. Lenže príhoda, keď som nemala odvahu zísť z terasy dole a posedieť so susedkou (bez toho, aby ma vyzvala), mi to pripomenula. Predtým totiž nikto nemusel telefonovať a ohlasovať svoju návštevu. Jednoducho prišiel, a basta. Možno to vždy nebolo všetkým príjemné, ale nakoniec pochopil, že keď je najhoršie, je tu stále rodina. A nielen rodina. Ale aj susedky. A keď na mňa príde „chandra“, ony ma rady vypočujú a možno dajú aj radu.

Tak vám neviem. Čo bolo lepšie? Možno, ako človek starne, má väčšiu chuť vrátiť sa do čias, keď bol malý alebo mladý. Chcel by poznať, kam sa všetci podelia a ako žijú. Povedala by som, že je to prirodzené. Samozrejme, že sa človek musí pozerať dopredu, ale prezeranie si starých fotografií má aj svoju cenu. Nie všetko, čo bolo predtým, bolo zlé. A tak viete čo? Nabudúce už nebudem sedieť na balkóne, ale zídem za susedkou dole. Trebárs tam sedela preto, že sa chcela porozprávať. Kto vie? Ale skúsim to. „Samota je krásna, ale musíš mať niekoho, komu o nej rozprávaš.“ (Josef Fousek)

Další články autora

Comments

- Komerční sdělení-PR články

Nejnovější články