Neděle, 14 července, 2024

Predvianočná doba v obchodoch je moja smrť.“ Ženy trpia agorafóbiou častejšie ako muži

Agorafóbia by sa dala zjednodušene popísať ako strach z určitých miest alebo situácií a často sa vyskytuje spolu s panickou poruchou. V krajnom prípade môže viesť k tomu, že človeka v podstate uväzní doma. Zvláštnosťou tejto úzkostnej poruchy je, že sa vyskytuje oveľa častejšie u žien ako u mužov.

Odborné zdroje uvádzajú, že počet pacientov, u ktorých je agorafóbia diagnostikovaná, je z dvoch tretín zastúpený ženským pohlavím. Stretáva sa s ňou asi tri až sedem percent populácie. „Ženy všeobecne trpia častejšie ako muži takzvanými neurotickými poruchami, jedná sa s najväčšou pravdepodobnosťou o kombináciu sociálnych a biologických faktorov. Svoju rolu hrá genetika, bez významu nie sú zrejme ani hormonálne zmeny u žien,“ hovorí na tému psychologička a psychoterapeutka Magdalena Koťová.

„Pri ceste autobusom sa mi urobilo zle, bolo mi horúco a nemohla som dodýchnuť,“ opisuje svoje príznaky agorafóbia dvadsaťosemročná Roxana. „Vystúpila som a uľavilo sa mi, odvtedy sa to len nabaľovalo,“ dodáva s tým, že jazda hromadnou dopravou pre ňu odkedy ju postihla fóbia prvýkrát, nie je možná.

Práve jazda hromadným prostriedkom patrí k veľmi častým situáciám, ktorým sa agorafobici vyhýbajú. „Jedná sa o strach z opustenia bezpečného priestoru domova, z pohybu na často husto zaľudnených miestach, typicky nákupné galérie, kiná, obchody, z cestovania dopravnými prostriedkami, z pohybu vo verejnom priestore,“ potvrdzuje Koťová. „Niekedy je človek schopný pohybovať sa v týchto miestach so sprievodom, často sa jedná o niekoho blízkeho, zážitky silnej úzkosti či paniky sa objavia vtedy, keď je sám,“ dodáva.

Ako uvádza psychologička vo svojej diplomovej práci, agorafóbia sa stala pre psychológiu dôležitou témou v čase industrializácie a pomenovaná bola v roku 1871. „Pôvodná definícia sa týkala zaľudnených priestranstiev, ale aj tých prázdnych a rozľahlých, tak je to dodnes. Ide skôr o prostredie mestské, vytvorené človekom, o priestory takzvané moderné metropoly,“ vysvetľuje.

Dodáva však, že sa vo svojej praxi stretla aj s ľuďmi, ktorých agorafóbia prepadla na výlete v otvorenej krajine. To odkazuje k samotnému názvu poruchy, ktorý vychádza z gréckeho slova „agora“ označujúceho trhovisko, teda otvorený a rozľahlý verejný priestor. „Zažila som tiež klientku, ktorá silne prežívala paniku, keď sa pohybovala sama po meste vo voľnom čase, nie však v momentoch, keď chodila po ulici v pracovnej uniforme a nešla ‚sama za seba‘. Pomerne typicky sa objavuje strach z toho, že z miesta nebude môcť človek uniknúť, upozorní na seba, zblázni sa a podobne,“ hovorí.

Táto úzkostná porucha komplikuje život najmä tým, že vedie k vyhýbavému správaniu – pokiaľ sa agorafobik vedome, sám či s odbornou pomocou nesnaží svoj strach prekonávať, začne sa vyhýbať miestam a situáciám, ktoré mu spôsobujú úzkosť. Spektrum situácií, do ktorých sa človek s neliečenou agorafóbiou bojí vstupovať, sa môže postupne rozširovať.

Roxana sa lieči antidepresívami, a keď je liečená, tak jej podľa jej slov takmer nič nie je, teda okrem toho, že nejazdí hromadnou dopravou. „Bez medikácie nezvládnem bežné úkony: obchod plný ľudí, spolujazda autom s niekým iným ako s mojím priateľom, samota,“ vymenováva. Hrôzu z hromadnej dopravy sa vraj snažila na odporúčanie psychiatričky prekonať, ale robilo sa jej zle už na zastávke.

Prášky dlho odmietala a dnes priznáva, že si tým veľmi ublížila. Teraz hovorí, že je to choroba ako každá iná a treba ju liečiť. Po spolupráci s psychiatričkou a vysadení práškov na rok sa k nim nedávno musela vrátiť po prekonanej anémii. „Zažívala som chvíle, keď mi bolo zle aj doma, myslela som, že umieram, musela som volať priateľovi, aby ma upokojil, pri pomyslení, že by som išla len do obchodu za domom, sa mi robilo mdlo, búšilo srdce a bolo na zvracanie ,“ spomína.

Predvianočný obchodík, moja smrť
U Lenky sa, na rozdiel od Roxany, agorafóbia prejavila už počas dospievania. „Pôvodne sa mi spustila sociálna fóbia pri šikanovaní v škole, také záblesky už som pocítila niekedy vo štvrtej triede, plne sa rozvinula v trinástich rokoch, potom prešla plynule do agorafóbie. Bolo mi pätnásť a nechcela som vyjsť z domu,“ spomína. Myslí si. , Že pôvod jej problémov je v tom, že sa kvôli šikanovaniu na rok prakticky uzavrela doma.

Aj u Lenky sú jedným zo spúšťačov hromadné prostriedky. „Desí ma priestor, z ktorého nie je úniku, prípadne tam nie je WC. Mám k tomu aj psychosomatický problém – syndróm dráždivého čreva,“ hovorí. Prvok modernej metropoly, ktorý spomína Koťová, hrá v príbehu Lenky významnú úlohu.

Další články autora

Comments

- Komerční sdělení-PR články

Nejnovější články